Psychohygiena intervenčného psa
Aj "bežný" pes môže vyhorieť - prestane mať radosť a chuť pracovať s človekom. Môže to byť napríklad následkom príliš častého / príliš dlhého tréningu, prípadne tréningu bez odmien a pozitívnej motivácie.
Vyhorenie sa nemusí vyhnúť ani psovi, ktorý je v rodine pri deťoch, ktoré nemajú od rodičov určené pravidlá a robia psovi veci, ktoré mu nie sú príjemné - napríklad objímanie, rušenie pri odpočinku, strkanie rúk do očí / papuľky, rušenie pri jedle a pod.
O to skôr môže vyhorieť pes, ktorý pracuje s cudzími ľuďmi - psík, ktorý nám pomáha na intervenciách v rôznych zariadeniach alebo na individuálnych terapiách.
Ako tomu predísť?
Naša práca nekončí (ako sa to často možno zdá) tým, že odídeme zo zariadenia.
Aktivity ako napríklad žuvanie kostí, ňuchanie, behanie, kúpanie, či váľanie sa, patrí k forme enrichmentu a relaxu, ktoré našim canisterapeutickým (intervenčným) psom pravidelne dopriavame.
Vážime si ich robotu a energiu, ktorú sú ochotní poskytnúť cudzím ľuďom a my sa im snažíme poskytnúť čo najlepšie podmienky na oddych (pasívny aj aktívny).
V našom o.z. Dogtor máme pravidlo, že ak je to čo len trošku možné, ideme po intervencii so psom niekam von, aby zo seba dostal všetko, čo potrebuje.
Či už behom / váľaním sa / plávaním / čuchanim alebo niečím iným...
Takisto majú aj iné aktivity, podľa toho, čo ktorého psa baví.
Nechýba ani tréning, keďže niektoré veci radi zabúdajú 😁
Rovnako dbáme na dostatok spánku (aj 18 a viac hodín) v pokojnom prostredí a neprekračujeme počet maximálne 3 návštevy (max 45 min) klientov za týždeň na psika.
Učíme to aj ďalšie intervenčné tímy, ktoré k nám chodia na vzdelávanie a vždy dúfame, že si to zoberú k srdcu.
Ak by som mala zhrnúť dve najdôležitejšie pravidlá, tak by to boli tieto:
Jediné, čo pes na canisterapii / intervencii musí, je mať radost' a následne dostatok oddychu (aktívneho aj pasívneho).
Predchádzame tak vyhoreniu psíkov a môžeme vďaka tomu oceniť ich krásnu a náročnú prácu.
